Argentíne vládne beznádej

Autor: Jorge Porubský | 22.4.2011 o 11:01 | (upravené 28.4.2011 o 2:10) Karma článku: 2,52 | Prečítané:  479x

S Jorge Porubským, lektorom španielskeho jazyka, čestným predsedom Argentínsko-slovenskej obchodnej a priemyselnej komory, sa rozprávala pro týdenník SLOVO Eva Blažeková Jorge Porubský sa narodil v rodine slovenských emigrantov v Buenos Aires, študoval katolícku teológiu v Seminári Svätého Jozefa, ktorý ukončil ako vysvätený diakon a magister filozofie, psychológie, psychopedagogiky a teológie. V štúdiu pokračoval na Argentínskej podnikovej univerzite - odbor administrácia firmy, a na Complutensis University v španielskom Madride vyštudoval medzinárodné vzťahy. Ovláda štrnásť jazykov a jeho pracovné aktivity sa týkajú oblasti cestovného ruchu, hotelierstva a medzinárodného obchodu. Ako jeden z nemnohých zahraničných Slovákov sa v roku 2001 vrátil do rodnej krajiny svojich predkov, v súčasnosti žije v Bratislave a venuje sa vyučovaniu španielskeho jazyka a public relations. Pripravuje založenie mediálnej agentúry, ktorá by sprostredkúvala výmenu pravdivých informácii medzi Slovenskom, Argentínou a zahraničím.

Cristina Kirchner z Argentiny a Hugo ChavezCristina Kirchner z Argentiny a Hugo ChavezTime

Slovenskí emigranti vytvorili v Argentíne počas prvej Československej republiky početnú komunitu. Žijú však ľudia, ktorí sa cítia byť Slovákmi aj v dnešnej Argentíne? – Do Argentíny emigrovalo okolo 75000 ľudí zo Slovenska. Je to však veľká krajina, 42-krát väčšia ako Slovensko, a tak sa v nej ľahko rozptýlili. Najviac Slovákov pohromade sa usídlilo v mestečku Presidencia Rorque Saenz Pena v provincii Chaco 1 200 km severne od Buenos Aires, kde Argentína postavila domy pre imigrantov zo strednej Európy. Naša rodina tam však nešla. Moji starí rodičia a rodičia pricestovali do Argentíny počas hospodárskej krízy v roku 1932. Starý otec bojoval v prvej svetovej vojne a rozhodol sa odísť zo Slovenska, pretože cítil ďalšiu vojnu a bál sa, že bude ešte horšia ako tá predošlá. Už od roku 1929 začal cestovať a hľadať pre rodinu vhodnú krajinu. Jeho snom bolo bývať v horách a pri rieke, preto kúpil veľký pozemok v obci Ascochinga, na ktorom bol aj les, aj dolina, aj rieka a svah hory a nebolo tam tak horúco ako v tam, kde sa usadila najväčšia časť Slovákov. Postupne však zvolal k sebe do regiónu Córdoba kamarátov – a napokon sa do okolia nasťahovalo okolo 500 Slovákov. Potomkovia prvých emigrantov sú však dnes silne pomiešaní a asimilovaní. Prvá generácia Slovákov už nie je medzi nami a ich deti si málokedy vybrali partnerov z vlastnej komunity. Tretia a ďalšie generácie preto so slovenčinou už veľké väzby nemajú. Aj keď však nevedia jazyk, majú výhodu v tom, že ak majú záujem spoznať Slovensko a jeho kultúru, dnes už sem môžu cestovať. Navyše, v mestečku, kde bola najväčšia komunita, dodnes žije okolo 50-tisíc ľudí, ktorí doma hovoria po slovensky. S národnou identitou emigrantov to však nie je také jednoduché. Napríklad, keď sme sa po nežnej revolúcii začali doma rozprávať na túto tému, moja matka sa úprimne vyjadrila, že nikdy nebude Slovenska – je Čechoslovenka. Vtedy som pochopil, že mnohí ľudia, ktorí sa narodili v prvej Československej republike, nechcú stratiť identitu, v ktorej boli vychovaní, ktorú si vážia a ktorá ich spája s domovom. Aj iní Slováci, ktorí k nám chodili na návštevy, rozprávali okrem slovenčiny aj po „československy“. Doma sme sa tiež zhovárali zmesou češtiny a slovenčiny, a okrem toho po maďarsky a po nemecky. Vznikol z toho problém, keď som začal chodiť do školy a nevedel som vôbec po španielsky.

Okrem španielčiny ste však napokon zvládli aj viac ako desať ďalších jazykov... – Počas života ma postretli mnohé jazyky, tie, ktoré dlho nepoužívam, som však medzitým zabudol – aj po slovensky som sa musel naučiť odznova. Maďarčina a nemčina prešli do pasívnej polohy. Stále však rozumiem, a keď som v roku 2001 na výlete v Budapešti počúval sprievodkyňu, ktorá rozprávala, že mnohé krásne budapeštianske historické budovy stavali Slováci, bol som veľmi hrdý. Rozumiem aj po Taliansky, pretože v Argentíne sú Taliani najpočetnejšou menšinou, a keď som bol malý, mali sme susedov – taliansku rodinu. Boli ti Tuttobene-Mussoliniovci, príbuzní talianskeho diktátora, boli patrioti a nechceli stratiť svoj jazyk. Keď som sa chcel k nim chodiť hrávať, musel som sa prispôsobiť. V škole som sa učil po anglicky, a keďže som často cestoval do Brazílie, naučil som sa aj po portugalsky. Kvôli prvej priateľke pred kňazským seminárom, Japonke, som zvládol japončinu, a časté pracovné cesty do Francúzska ma primäli naučiť sa jazyk tejto krajiny. V seminári som sa naučil po latinsky, po aramejsky, po hebrejsky, klasickú gréčtinu a sanskrit.

Vaša cirkevná kariéra sa rozbiehala celkom sľubne. Ešte ako seminarista ste štyrikrát celebrovali omšu s pápežom Jánom Pavlom II. Prečo ste napokon teológiu zanechali?– Spôsobila to kombinácia rodinných dôvodov s tým, že som spoznal aj odvrátenú tvár cirkvi, ktorá ma sklamala. Popri štúdiu som pracoval ako vrcholový manažér španielskej siete hotelov, a keď ľudia okolo mňa zistili, že zároveň študujem teológiu, ponúkali mi rôzne veci na pomoc chudobným. Preberal som teda od firiem aj od darcov všelijaké jedlo, šaty či topánky, ktoré som uskladňoval v sklade a rozdeľoval ho tým, ktorí to potrebovali. Asi tri roky som organizoval túto charitu pre množstvo ľudí, rozdelil som napríklad 20 ton papiera a kníh nemajetným študentom. Potom však v škole prišli na to, že mám sklad, hneď boli zvedaví, načo mi je, a keď vysvitlo, že skladujem veci, ktoré ľudia darujú, a rozdeľujem ich, mal som veľký problém. Biskup bol nahnevaný, pretože mal pocit, že sa hrám na „druhého biskupa“, robím veci, ktoré nie sú v mojej kompetencii. Zatrhol mi kontakty s niektorými kamarátmi a nútil ma odovzdať svoj sklad – vraj ho prevezme cirkev a rozdeľovanie bude kontrolovať ona. Odmietol som – ľudia sú predsa chudobní práve preto, že bohatí si nechávajú všetko pre seba. Tento konflikt a pohľad na cirkev z druhej strany poškodil moju vieru, a keď moja matka ochorela a musel som sa o ňu starať a venovať sa práci, štúdium teológie som zanechal.

Darilo sa vám aj v profesionálnom živote – v obchode a v cestovnom ruchu. I to ste však zanechal a išli ste na Slovensko. Prečo ste odišli z Argentíny? – Dovolím si odhadnúť, že spomedzi argentínskych Slovákov som sa sem vrátil jediný, teda, aspoň o nikom inom neviem. Rozmýšľal som nad týmto krokom už dávno. Rozhodnutie sa však vyvíjalo pomaly. Môj otec chcel prísť na Slovensko ešte v roku 1966, lenže ochorel, cesta sa odložila a napokon sa jej nedožil. Bol to teda jeho nesplnený sen, o ktorom sa potom v našej rodine dlho hovorilo. Ustavične sme špekulovali nad cestou sem, spomínalo sa na Čereňany, odkiaľ pochádzala mama, a Veľké Kostoľany, kde sa narodil otec, na Prievidzu, na Nitru... Vstrebával som slovenskú kultúru, hudbu, naučil som sa spievať Tancuj tancuj vykrúcaj, chodieval som do Slovenského kultúrneho spolku. Keď som potreboval v škole robiť prácu o cudzej krajine, vždy som si vybral Slovensko, a keď som začal pracovať v cestovnom ruchu, snažil som sa do cestovných trás čo najviac zahŕňať Československo. V roku 1993, keď sa Slovenská republika osamostatnila, sme to oslavovali na veľvyslanectve, a vtedy mi napadlo, aby sme v Buenos Aires otvorili Argentínsko-slovenskú obchodnú a priemyselnú komoru. Odvtedy som pre Slovensko pracoval v zahraničí ako jej predseda. Začali za nami cestovať slovenskí vládni predstavitelia – Vladimír Mečiar, prezident Kováč, vtedajší minister zahraničných vecí, a všetko sa už krútilo iba okolo Slovenska. Preto, keď sa v roku 2001 rútila argentínska ekonomika a ja som sa rozhodol túto krajinu opustiť, Slovensko bola jasná voľba.

Katalyzátorom vášho rozhodnutia bol teda hospodársky bankrot Argentíny. V tom čase opustila krajinu vlna emigrantov. Vy ste však pohrome o vlások unikli – odcestovali ste v niekoľkomesačnom predstihu. – Áno. V roku 1999 mi jeden kamarát prezradil, že Argentínu čaká bankrot a radil mi, aby som sa odsťahoval na Slovensko. Vravel – predaj všetko a choď preč, a najlepšia pre teba bude Slovenská republika, lebo tam máš biznis aj množstvo známych, ktorí ti môžu pomôcť, nebudeš začínať od nuly. Neveril som mu. O rok však prišiel ďalší známy, tvrdil, že bankrot nadíde do roka, a posielal ma do Európy. Stále som sa tej myšlienke bránil, veril som, že Argentína na tom nie je tak zle, že ľudské zdroje fungujú, že vláda to zachráni. No začiatkom roka 2001 prišiel tretí priateľ, ktorý pracoval v argentínskej národnej banke, a rezolútne vyhlásil: „Jorge, choď preč, Argentínu čaká veľký problém, ktorý sa už začína. Za tri mesiace zatvoríme štátnu banku a zablokujeme účty. Štát nemá peniaze a bude používať financie občanov. Do konca roka je to tu a môže nasledovať čokoľvek, hoci aj občianska vojna.“ Tohto tretieho varovania som sa už zľakol, zbalil som svoje veci a prišiel som sem. Bankrot onedlho prebehol tak, ako mi predpovedali.

Väčšinu Argentínčanov však nevaroval nikto. Bankrot ich zastihol úplne nepripravených... – Je to pravda. Argentína mala, samozrejme, ťažkosti už predtým. Prebiehali dokonca podľa podobného scenára: Raz ráno mi kamarát z centrálnej banky zatelefonoval, aby som okamžite šiel nakúpiť všetko, čo potrebujem, vraj do večera nastane poriadny problém. A skutočne – počas toho dňa sa kurz pesa devalvoval o 55 percent! Tomu sa už povie hyperinflácia. Bolo to neuveriteľné. Bankrot sa udial v piatok 30. marca. O 16. hodine popoludní sa vyhlásilo, že od pondelka banky nebudú vydávať peniaze, pretože sa vraj prechádza na iný systém. Bolo to zákerné – okrem veľkých zahraničných firiem na to nikto nebol pripravený. A nikto nemohol nič robiť, nastala ekonomická diktatúra. Banky nevydávali ľuďom viac peňazí ako 1 000 amerických dolárov mesačne. Kto potreboval viac, štát mu vydal potvrdenku – ktorú však mohol vymeniť za peniaze až o päť rokov. Nikto si odrazu nemohol dovoliť nič platiť. Ľudia, ktorí si práve kúpili napríklad nový byt, nemali zrazu peniaze na jeho zaplatenie. Zatiaľ čo firmy, ktoré nemali na splatenie svojich pohľadávok, veselo rozdávali poukážky – štátna banka im to povolila. Pred Vianocami 2001 sa táto situácia takmer zvrhla na občiansku vojnu. Pri nepokojoch prišlo o život niekoľko ľudí.

Pôdu na ekonomický krach pripravili vlády prezidentov Raula Alfonsína, Carlosa Menema a Ferananda De la Rúu, ktorí viedli krajinu v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch 20. storočia. Počnúc hyperinfláciou a výmenou argentínskeho pesa za austral až po experiment s reformou finančného systému a desať rokov pôžičiek od USA a Medzinárodného menového fondu, ktoré sa stali pre ekonomiku začiatkom konca. – Alfonsín a neskôr Menem sa oddali fantázii o ekonomickej reforme, ktorá sa však tragicky nepodarila. Následkom bola spomínaná menová rošáda a hyperinflácia. Mimochodom, zmena platidla sa pripravuje aj v súčasnosti – peso by mal nahradiť patacon, menovec prvého argentínskeho platidla z polovice 19. storočia. Menemov minister financií Domingo Cavallo, absolvent Harvardu, presadil myšlienku, aby sa mena stabilizovala – a to tak, že sa zmení kompletný finančný systém. Zatvorili sa banky, vyúčtovalo sa, koľko peňazí vlastne Argentína má, a prebehli rozhovory s MMF a USA, ktoré súhlasili, že nás budú desať rokov finančne podporovať. Bol to Marshallov plán pre Argentínu: naša mena – od roku 1992 opäť peso – mala mať po dobu 10 rokov stabilný kurz 1 USD = 1 peso. Klesajúca tendencia, akú mala argentínska ekonomika predtým, sa však napriek tomu nezmenila. Za umelo a draho udržiavanou fasádou stabilného pesa sa hospodárstvo rútilo, a čím väčšiu zahraničnú finančnú subvenciu mena potrebovala na zachovanie kurzu, tým väčšmi narastal štátny dlh. Pravda, navonok všetko vyzeralo veľmi optimisticky. Keď som sa v roku 1993 vrátil domov zo štúdií v Španielsku a videl som, ako všetko rastie, rozvíja sa, zdalo sa mi to fantastické a bol som nadšený. Problém bol však skrytý v tom, že dynamický rast v skutočnosti nezažívali argentínske, ale zahraničné spoločnosti. To bol aj dôvod, prečo zahraničie tak ochotne prispievalo – medzinárodným firmám, ktoré tu točili obrovské zisky, potrebovalo zaistiť pokojné podnikateľské prostredie. Tieto veľké medzinárodné firmy mali od štátu zmluvy, ktoré ich oslobodzovali od daní na 25 rokov! A tak Argentína, ktorá sprivatizovala strategické sektory, ostávala chudobná, aj keď podnikatelia z nej bohatli. Veď ako môže prosperovať krajina, ktorej najväčšie podniky žijú desiatky rokov v daňovej slobode? Napríklad taká španielska Telefónica, ktorá odkúpila národnú telekomunikačnú spoločnosť, investovala iba 19 miliónov dolárov, ale už v prvý rok zarobila 380 miliónov eur! Domáce spoločnosti gniavené daňami mohli o takom čomsi iba snívať. Prietrž nastala v roku 2001, keď uplynula 10-ročná dohoda, podľa ktorej USA a MMF doplácali na stabilný kurz pesa. Zastavili subvencie a ekonomika razom ležala v prachu. Nepripravené obyvateľstvo zasiahol bankrot ako blesk z jasného neba. No zahraničné firmy dobre vedeli, čo sa chystá, včas zbalili svoj kapitál a porúčali sa s ním z krajiny. Argentína musela dokonca otvoriť národný poklad – firmy kompletne vybrakovali peniaze z národnej banky. Odvážali si ich v kamiónoch a v nákladných lietadlách! Dnešní Argentínčania preto už sami nevedia, prečo vlastne v tej krajine ešte žijú, prečo nejdú preč a všetko to znášajú. V súčasnosti je totiž situácia ešte horšia ako v roku 2001.

Ako to? Svetová verejnosť predsa vníma troch po sebe nasledujúcich prezidentov – perónistov Eduarda Duhaldeho, Néstora a Cristiny Kirchnerovcov ako znovunastoliteľov ekonomickej rovnováhy v krajine. Počas šiestich rokov ich ľavicových vlád Argentína zvýšila export, dostala sa zo svojich obrovských dlhov a jej ekonomika rastie. – Je to klamstvo. Vláda, ktorá je pri moci, používa nekalé praktiky. A keď je už raz pri moci, Argentínčania toho nemôžu veľa zmôcť. Fantastické volebné výsledky z posledných volieb, v ktorých s prehľadom zvíťazila manželka doterajšieho prezidenta Cristina Fernández de Kirchnerová, boli takisto podvod. Argentínčania žijúci v zahraničí sa domnievajú, že hlasy boli sfalšované. Vysvetlenie je jednoduché – Argentína je krajina, v ktorej sa dá „našťastie“ všetko kúpiť. Vládne tam obrovská korupcia. Navyše, dnešní mocipáni nie sú skutoční perónisti. Tí boli socialisti a ich konanie sa pohybovalo po línii, ktorú načrtla legendárna Evita, teda Maria Eva Duarte de Perón. Poznal som osobne jej rodinu – naozaj pochádzala z chudobných pomerov, napriek tomu dokázala veľké veci. Postarala sa o ľudí, ktorí nemali prácu, peniaze. Argentína prekvitala, bohatí museli materiálne pomôcť chudobným a štát vytvoril pracovné príležitosti, aby chudobní už chudobnými neboli. Činy dnešných „perónistov“ to vonkoncom nepripomínajú.

Súčasní „perónisti“ sa teda iba priživujú na odkaze a popularite legendárnych postáv argentínskej histórie Evity a Juana Perónovcov? – Správne. No problémom Argentíny sú aj sami Argentínčania. Aj keď mňa samého vychovali v duchu antikomunizmu, dávno som pochopil a priznávam, že socialistické smerovanie vôbec nie je a nebolo zlé. Naopak, perónizmus bol pre Argentínu celkovo prospešný a dobrý. Tá doba však mala aj svoju druhú tvár: Vybudovanie sociálneho systému vychovalo z časti národa povaľačov. Argentínčania zleniveli – zvykli si, že štát ich zahynúť nenechá, všetko za nich zaplatí. A ich problémy pretrvajú dovtedy, kým sa nenaučia pristupovať k veciam konštruktívne, tak ako Európania, ktorí prečkali doma vojny a krízy, naučili sa čeliť ťažkostiam, pobiť sa o živobytie. Stali sa zodpovednými a vytrvalými, vydržali ísť proti zlu – a tak sa Európa po každej pohrome vždy zrekonštruovala. Aj Slovensko, odkedy je samostatné, postupne krásnie. Spoločnosť z toho získava pocit, že hoci bolo zle, dnes už je dobre a zajtra bude lepšie. Túto myšlienku som prvýkrát v živote počul až na Slovensku. Argentína je totiž nestabilná krajina, v ktorej nikto nevie, čo bude pozajtra, a ľudia vyznávajú pesimistickú životnú filozofiu, že kedysi bolo lepšie ako dnes, dnes je to ešte celkom znesiteľné, no zajtra to už bude zlé.

Pre aké konkrétne kroky odsudzujete súčasnú argentínsku vládu? – Napríklad pre represívne výčiny namierené proti malým poľnohospodárom. Argentína bola kedysi svetová veľmoc v pestovaní sóje. No dnes, keď vláda potrebuje nielen splácať medzinárodný dlh, ale aj zaplatiť svoje vnútorné pohľadávky, vyrubila pestovateľom dane vo výške 50 percent predanej produkcie. Tí, ktorí nezaplatili, nemali však zo svojej úrody napokon vôbec nič: vládna mafia prikázala ich polia spáliť. Hlavné mesto Buenos Aires malo „vďaka“ tomu v posledných troch mesiacoch veľký problém. Pre dym z horiacich polí sa v štrnásťmiliónovej metropole takmer nedalo dýchať. Popolom ľahlo asi milión a 250 hektárov pôdy. Jednoducho, tým, že Argentínčania zvolili týchto ľudí, sa dostala k moci mafia a teroristi.

Ako je možné, že sa tieto informácie neobjavia v našich médiách? – Nehovorí sa o tom. Vláda uvalila na určité témy informačné embargo, cenzuruje a kontroluje. Argentínčania sa boja sami kričať do sveta a zahraniční novinári sú na tom možno podobne. Kto nerozumie po španielsky, k týmto informáciám sa jednoducho nedostane, a aj ten, kto rozumie, musí vedieť, kde má hľadať. Aj preto v súčasnosti pripravujem založenie mediálnej agentúry.

Ako sa Argentína z dostávala zo svojej nezávideniahodnej situácie po roku 2001? – Otočím otázku naopak: Čo Argentína neurobila, a preto sa dostala do tejto šlamastiky? V prvom rade, desať rokov opatrovala finančný systém nastavený ako časovaná bomba, ktorú si nechala vybuchnúť v ruke. Mala čas na to, aby si vybudovala vlastný priemysel, no neurobila to. Naopak, za desať rokov sa domáce priemyselné podniky, ktoré vyrábali pre vlastných spoluobčanov, z trhu vytratili, a z Argentíny ostala len agrárna krajina. Po bankrote sa štát snažil vyhrabať z najhoršieho, a tak uzavrel dohodu s MMF, že rozpredá svoje pozemky, aby splatil dlh. Zahraničie teda skúpilo štátnu pôdu a Argentína síce funguje v rámci svojich hraníc, no veľká časť jej územia jej nepatrí. Ľuďom, ktorí pri bankrote prišli o úspory a majetok, sa postupne vracia iba časť peňazí a nikto nemôže dúfať, že mu bude nahradí všetko, čo stratil.

Čo by mohlo Argentíne pomôcť? – Má príliš veľa ropy na to, aby sa za jeden z možných scenárov vývoja nemohla pokladať invázia USA, ktoré nechajú Argentínu ešte chvíľu bublať pod pokrievkou, a potom ju prídu „oslobodiť“ ako Irak. Skutočne pomôcť by však mohla vláda, ktorá na rozdiel od „perónistov“ naozaj vráti strategické sektory do rúk štátu, vybuduje argentínsky priemysel, dá ľuďom sociálne istoty – to je však utópia.

Existuje v krajine opozícia, ktorá presadzuje tieto myšlienky? – Argentínčania sú, samozrejme, „expertmi“ na to, čo sa má robiť a ako – ale keď príde na vec, nikto nie je schopný spraviť to, čo treba. Len čo sa niekto dostane do vedúcej funkcie, okamžite zabúda na každý iný záujem okrem vlastného. Néstor Kirchner nie je výnimkou. Zistilo sa, že jeho manželka má na Kajmanských ostrovoch 500 miliónov dolárov. Ako je možné, že žena v domácnosti – samozrejme, ešte kým si sadla do prezidentského kresla – má na účte takúto sumu? Šance na jednoduché vytvorenie opozície pokazili predchádzajúce vlády, ktoré postupne zdiskreditovali všetky politické smery. Prezident De la Rua bol radikál a zastával opačné myšlienky ako perónisti, ktorí by mali byť socialisti. Počas jeho vlády vypukla spomínaná ekonomická kríza, čo jeho stranu v očiach ľudí „odrovnalo“. Súčasní vládnuci „perónisti“ sa zasa správajú ako obyčajní mafiáni, ktorí sa nevedia vzdať praktík svojej predchodkyne, gerilovej organizácie Monto Nero. Liberálov pochovala spolupráca s Menemom na jeho nepodarenej ekonomickej transformácii. Ľudia tak stratili dôveru v jedných aj v druhých. Nemôžu už veriť konzervatívcom, liberálom ani perónistom.

A kde sú skutoční socialisti? – Socialisti, ktorí mohli niečo robiť, teda členovia socialistickej strany, sú mŕtvi. Asi 50-tisíc ich povraždili vojaci v rokoch 1976 až 1983 v období diktatúr a tzv. špinavej vojny, keď tisícky ľudí mizli bez stopy a argentínski diktátori spolupracoval s Augustom Pinochetom a americkou tajnou službou. Strach z týchto zverstiev dodnes ostal v ľuďoch a k socialistickým myšlienkam sa boja hlásiť, napriek tomu, akú popularitu majú v iných latinskoamerických štátoch.

Spomínali ste, že k pravdivým informáciám sa človek najľahšie dostane, ak rozumie po španielsky. Tých, ktorí ovládajú španielčinu, však na svete nie je málo. Prečo sa pravda o Argentíne neprekladá, nepopularizuje v zahraničných médiách? – Práve to chcem robiť. Chcem sprostredkovať informácie bez ohľadu na argentínsku štátnu cenzúru, ktorá určuje, ktoré informácie možno a ktoré nemožno zverejniť. Sprostredkovať ich každému, aj tým, ktorí nevedia po španielsky a nemôžu sa informovať napríklad na internete, na blogoch. Okrem blogov sa totiž dá dnes pravda publikovať sotvakde. Argentínčania, ktorí by chceli písať pravdu verejne a neanonymne a podávať seriózne informácie, totiž majú oprávnený strach a vzniká situácia, že o tom, čo sa deje v Argentíne, vie viac ľudí mimo Argentíny ako v nej. Okrem toho, mnoho ľudí sa tvári, akoby nič, a keď ich konfrontujem s faktmi, zapierajú ich. Napísal som svojim známym – nielen cudzincom, ale aj Argentínčanom, mail o tom, čo sa skutočne deje v krajine. Niektorí z nich mi odvtedy viac nepíšu. Vzdelaní a úspešní ľudia reagovali štýlom – to nie je pravda, Argentíne sa darí, máme všetko, čo potrebujeme, naša krajina je silná a perfektne funguje... A sú na mňa nahnevaní a urazení. Ak sú totiž čo i len trošku pri moci a pri peniazoch, stávajú sa oficialistami, podporujú kirchnerovský smer.

Prostredníctvom svojej mediálnej agentúry budeš teda poskytovať pravdu o svojej krajine? – Bude to jedna z jej úloh. Ďalšou úlohou bude sprostredkovať zahraničným médiám informácie o dianí na Slovensku v angličtine. Slovensko je totiž vo svete neznáme, nikto o ňom nič nevie. Potrebuje sa trošku zviditeľniť a prilákať viac turistov. Chcem tiež zabezpečiť výmenu informácií medzi Slovenskom a Argentínou. Pritom sa budem snažiť poskytovať pravdivé informácie, nie tendenčne prekrútené správy a klamstvá.

Myslíš si, že slovenský mediálny trh je natoľko otvorený a „slobodomyseľný“, že prejaví záujem o tento typ informácií? – Niekto ten záujem azda bude mať. V súčasnosti si preto robím markteingový plán a prieskum trhu, hľadám svoju cieľovú skupinu. Som už dohodnutý s niektorými televíziami, zaujímajú ma aj online televízie a internetové servery, rozhlas – jednoducho, už mám prisľúbenú nejakú medializáciu. Som zmierený aj s tým, že niektoré skorumpované médiá možno odmietnu publikovať nekonformné informácie. No keď ich odo mňa nikto nebude kupovať, začnem ich zverejňovať sám.

Sleduješ a hodnotíš aj slovenskú politiku? Dá sa naša situácia a vývoj v niečom porovnávať s Argentínou? – Nežijem tu ešte dostatočne dlho na to, aby som mohol hodnotiť inak ako z pohľadu cudzinca. No to, čo ma na Slovensku trápi, je malý prehľad verejnosti o tom, ako fungujú ministerstvá, ktoré konajú takmer bez kontroly – a zle. Kontrola moci je slabá a občania zažívajú veľa nespravodlivosti. Slováci nevedia reagovať, vyjadriť nesúhlas, a tým vláde rozväzujú ruky prakticky na čokoľvek. Keby sa sem prišiel pretŕčať George Bush, predpokladám, že ľudia mu prídu tlieskať ako stádo oviec, a keby si na druhý deň niekto zmyslel, že na námestiach sa začnú konať verejné popravy, prídu tlieskať tiež. Ďalej, nemáte fungujúce odborové zväzy, ktoré by sa starali o práva zamestnancov, strážili rast cien, výšku miezd. V Argentíne sú silné odbory samozrejmosťou. V tomto sa už Argentínčania poučili a sú iní – dlhé roky trpeli vo vojnách a v diktatúrach, ale dokázali sa vzbúriť. Aj tak ich však napokon prekabátili. Dnes majú pred očami namaľované kulisy fungujúceho štátu, ktorému mnohí aj veria. A tí ostatní nevedia, čo si majú myslieť. Keď som odtiaľ odchádzal, osem miliónov ľudí nemalo čo jesť, v niektorých regiónoch vládla chudoba ako v Afrike. Dnes už počet chudobných narástol na osemnásť miliónov. Zo štyridsiatich. Znamená to, že takmer polovica obyvateľstva nemá dostatok jedla, nemá kde bývať alebo je bez práce. Buenos Aires, kde sídli vláda, to však nechce vidieť a počuť. Je štátom v štáte a so zvyškom Argentíny toho nemá mnoho spoločného, je to takmer iná krajina. A vyčerpaní Argentínčania už nemajú silu sa búriť, nemajú nijakú organizáciu, a keď niekto príde, lebo nezaplatili dane, a pozabíja im kravy a vypáli polia, nemôžu nič robiť. Nemajú silu, nemajú zbrane, nemajú možnosť reagovať. Odzbrojenie ľudu sa dialo podľa plánu – pred niekoľkými rokmi v Argentíne kontrolovali obyvateľstvo a všetci museli odovzdať zbrane. Jediné zbrane teda ostali v rukách polície a armády. Ľudia sú z toho už unavení a musí prísť niečo naozaj veľké, aby sa pohli. No zakiaľ bohatí kašlú na chudobných tak ako v súčasnosti, nepohne sa nič.

 

  • Kedze uz trochu poznam Slovensko, mojou otazkou je: Ak v Argentine vladne beznadej, co vladne Slovensku podla vas?

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, postaví privádzač do Žiliny

Združenie k výstavbe úseku diaľnice D1 Hričovské Podhradie - Lietavská Lúčka za 427,2 milióna eur si pribalí aj zákazku za 23,5 milióna.

EKONOMIKA

Firmy nutne potrebujú ľudí, z Ukrajiny im ich vláda dovoliť nechce

Richter hovoril o možnosti vpustiť na náš pracovný trh ľudí z tretích krajín.

EKONOMIKA

Právnici, ktorí radili pri predaji Eurovey a príchode Číňanov

Právnické firmy ukázali top obchody, pri ktorých radili.


Už ste čítali?