Umučenie Pána nášho Ježiša Krista, Krížová cesta, Sedem slov...

Autor: Jorge Porubský | 23.4.2011 o 12:08 | (upravené 23.4.2011 o 13:20) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  482x

Pravda a legenda o Rudolfovi Dilongovi I. (Obdobie 1905-1945) V živote a tvorbe tohto básnika a rehoľníka vyskytlo sa viacero mimoriadnych momentov i prekvapujúcich udalostí, okrúžili jeho zjav istou legendárnou aurou, tá pretrváva okolo neho dosiaľ, robí ho stále príťažlivým a znepokojujúcim. Žiaľ, dnes Dilonga málo poznáme ako človeka i ako autora. Nie div: žil a umrel v ďalekom exile (štyri desaťročia sa muselo o ňom mlčať). A potom: bol neobyčajne produktívny (celkove vydal vyše sto diel). Práve preto sa žiada čím skôr ho vrátiť do našej súčasnej literatúry. Cestu „domov" - bohužiaľ, posmrtnú - pripravilo mu niekoľko výberov, pár reedícií, dokonca nevydané rukopisy, nevynímajúc dilongovský seminár vr. 1991 a množstvo publikovaných dilongovských materiálov i statí. Znovu ho sprístupniť a oživiť usiluje sa i tento trojzväzok (I - domáca poézia, II - exilová poézia, III - próza). Dilongovo znovuvzkriesenie bude závisieť aj od čitateľského záujmu a prispenia literárnej vedy.

Rudolf Dilong - vo veku 15 rokov  členom reholeRudolf Dilong - vo veku 15 rokov členom rehole

 

V autobiografii priznáva: „Zamiloval som si samotu, ktorá mi dávala veľmi zvláštne napätie a vždy ma vzrušovala. Bežal som do samoty, nemal som rád ľudí, lebo som nemal tej najdrahšej bytosti z ľudí: nemal som matku. Vari poltreťa roka som mal, keď umrela." Sám vyvodil z tohto faktu viaceré psychologické dôsledky: „Od malička nemal som lásky, vyznávam sa z tragiky svojej ako z hriechov. Druhé deti sa bavili, ja som vyhľadával samotu... a na svet som zanevrel. Býval som nevrlý. Potom som upadal do vnútornej tesknoty, pociťoval som ku všetkému ukrutné vzdory... Nenávidel som deti, s ktorými sa mamy mazlili. Nemohol som sa dívať na deti, ktorým všetko povoľujú, ja som ničoho nemal... Vonku pri cestách som si osvojil zatrpklosť k ľuďom, poznal som reč potokov, prútia a vtákov, im som rozprával svoje smútky a keď som v prachu na hradskej sedával, býval som - ja, malý chlapček - nesmierne bolestivý a zúfalý. Potom som mal rád len deti špinavé a otrhané, deti poroby a túlavé zvieratá v chotári." Chýbalo mu teplo materinskej nehy. nemal si ho kto pritúliť, nemal sa ku komu pritúliť. A macochu priam nenávidel, v románe Bez matky (1951) dal jej tie najnegatívnejšie črty, takmer neľudskú podobu. Vymyslel o sebe sugestívnu metaforu: „Nekvitol som na slnku ako ruža, dozrieval som v noci, ako hviezdy studené a časom čierne."
Čože mu potom pozostávalo? Únik do imaginárneho sveta snov a vízií; hľadať náhradu za neláskavú skutočnosť v nadskutočnom, vybájenom svete detskej fantázie: „Ja som bol odkázaný na to, aby som si vymyslel svet," napísal; to znamená: vlastný náhradný svet, pre neho reálnejší než ten nežičlivý vonkajší. Aj takto sa vyjadril: „Ja som sa hrával so svojimi vidinami, ja som videl cez svoje sny." Žil ako dieťa vo svojom poetickom svete bez toho, aby niečo vedel o poézii; že vôbec jestvujú básnici a píšu sa básne. Doslova sa priznal „...ja som nevedel, že sa básne píšu". Imaginárne prežíval poetično oveľa skôr než sa s ním reálne stretol v zbierkach moderných básnikov slovenských, českých, francúzskych.
Treba poznať aspoň niektoré reálie z Dilongovho života, aby sme porozumeli jeho poézii, dozvedeli sa o súvzťažnostiach medzi jeho ľudskými osudmi a vývinovými premenami jeho básnickej tvorby.
Rudolf Dilong sa narodil 1. augusta 1905 v Trstenej, tam aj v Trnave chodil do gymnázia (1916 -1924), v auguste 1920 ho prijali do františkánskej rehole, teológiu vyštudoval v Žiline, za kňaza vysvätený v júni 1929. Tým nadobudol trvalé „metafyzické" zakotvenie. Jeho cesta ku kňažstvu? Sám priznáva v autobiografii: „Trvalo nedlho, kým som nabral sily a odhodlania ísť za kňaza. Po všetkých nedostatkoch života a jeho darov, ktoré mi boli odopreté v mladosti, začal som upierať zrak na iný svet, toto je metafyzické prebudenie, tento prerod menoval som svojím budúcim povolaním a stal som sa vážnym. Myslel som si: Boh potrebuje básnika, modlil som sa žalmy. Kňazom som chcel byť, ktorý žije poéziou..." Kváril ho pocit opustenosti aj vzdoru, keď si zvolil túto cestu: „Zem mi je vyhnanstvom, ja som tu cudzí. Pre svoje kňažstvo a jeho poéziu musím na zemi žiť, ale i naveky." Zloprajná macocha, neprajný otec dali mu prví pocítiť medziľudskú odcudzenosť.
Pobudol vo viacerých františkánskych kláštoroch (Kremnica, Trnava, Nitra, Malacky, Hlohovec, Skalica), publikoval básne časopisecký aj knižne, vydával zbierku za zbierkou s rôznou tematickou náplňou i s rozdielnou umeleckou orientáciou, zostavil Antológiu mladej slovenskej poézie (1933), ktorou chcel prezentovať modernú katolícku básnickú tvorbu. Ako stúpenec poetizmu i surrealizmu dosiahol veľký vplyv na mladú generáciu, v kladnom i zápornom zmysle. Ako priaznivec a propagátor avantgardy narazil na kritiku, slovenskú i českú, v roku 1939 - dotknutý aj znechutený - verejne ohlásil svoj „odchod na Honolulu" (išlo skôr o márnomyseľné gesto než o uvážený zámer), v roku 1940 a 1941 spôsobil ďalšiu senzáciu dvoma zbierkami „ženskej ľúbostnej poézie" (bola to kamufláž pod menom Ria Vale, ženy, ktorá osudovo zasiahla do jeho života). 
Ako duchovný zúčastnil sa na východnom fronte, v roku 1945 - z obavy o svoju ľudskú existenciu i kňazskú česť - emigroval cez Nemecko a Rakúsko do Talianska; v Ríme sa ho ujali tamojší františkáni, odtiaľ odišiel do amerického exilu, kde mu 7. apríla 1986 smrť dala svoj čierny bozk.
Dilongova literárna aktivita do jeho odchodu z vlasti bola mimoriadne intenzívna aj rôznorodá; písal básne, hry a romány. Najplodnejší bol ako básnik, s dvoma desiatkami zbierok: Budúci ľudia (1932), Slávne na holiach (1932), Dýchajte, lazy! (\933), Roky pod slnkom (1933), Zlatý kolibrík (1934, spolu s J. Matovičom), Hviezdy a smútok (1934), Helena nosí ľaliu (1935), Mladý svadobník (1936), Ja, svätý František (1938), Gardisti, na stráž! (1939), Mesto s ružou (1939), Honolulu, pieseň labute (1939), Konvália (1941), Nevolaj, nevolaj (1941), Somnambul (1941), Ktosi ta volá (1942), Vojna (1942), Hanička (1942), Oslava rodu (1943), Plač{ 1944), Moja krv (1945). Pre mládež napísal hru S úsmevom Vianoc (1935), neskôr dve modernistické tragédie - Valin (1940) a Padajúce svetlo (1941), súčasti nedopísanej trilógie -zobrazili životné osudy slovenského „prekliateho básnika", s viacerými autobiografickými prvkami. Jeho lyrizovanou autobiografiou bola Zakliata mladosť (1943), medziľudské priateľské a manželské vzťahy stvárnil v románe Človek s láskou (1944). Aj keby v exile nebol už nič vydal, čo napísal do roku 1945 stačí, aby pretrval v galérii slovenskej moderny ako jedinečný, výnimočný, inšpiratívny lyrik.
Dilong ako exilový autor stal sa takrečeno nadproduktívny, čo jeho umelecký význam v rámci slovenskej poézie 20. storočia ešte znásobilo. Najmä vďaka nemu žila i prežila v zahraničí katolícka moderna, na Slovensku po roku 1948 znevažovaná, zaznávaná i zakazovaná. Jeho definitívny posmrtný návrat „domov" umožňuje čitateľom i odborníkom nezúžený, celostný pohľad na produkciou niekdajšej básnickej skupiny katolíckej moderny, na jej pôsobenie, poslanie a prínos. Aby znovu zažiaril niekdajší jej lyrizmus.
Akými vonkajšími a vnútornými premenami prechádzala Dilongova básnická tvorba v predexilovom období, ovplyvňovaná životnými skúsenosťami tohto ojedinelého literárneho indivídua či umeleckými impulzmi z jeho kultúrneho prostredia? Bola to pomerne pestrá škála premien - v prospech i neprospech samého autora. Prekvapuje, že básnik, ktorý tak ľahko tvoril a toľko napísal, knižne začal publikovať pomerne neskoro, až v prvých rokoch svojho kňažstva, keď pôsobil v Kremnici. Tam Dilongovi vyšli v roku 1932 hneď dve zbierky, Budúci ľudia a Slávne na holiach; v roku 1933 ďalšie dve, Dýchajte lazy! a Roky pod slnkom (tamtá v Žiline, táto v Trnave).
V prvých troch zbierkach nič nepripomína jeho smutné, samotárske detstvo. Písal ich básnik, ktorý už dlho žil v inom svete, no natrvalo sa cítil zrastený s oravskou prírodou, krajom, ľudom - a oslavoval túto prírodu, kraj, ľud. Vracia sa v spomienkach do tejto reality a podáva ju v jasných, zavše priam jasavých farbách. Najšťastnejší sa cítil, keď splýval s niekdajším kolektívom svojich druhov z ľudovej sféry (s pastiermi, koscami, drevorubačmi, voliarmi, koniarmi). Nebedoval, že to bol život núdzny a tvrdý, napĺňalo ho radosťou i hrdosťou, že je slovenského rodu - tak v Budúcich ľuďoch: 

„Sme 
slovenských sŕdc, deti tejto zeme, 
v tej 
rodnej zemi žijeme i mrieme" 
(Náš domov).

Podobne i v Slávne na holiach: 
„Čo keď bieda - a zem slabú úrodu dá, 
naša je tá bieda, naša i tá hruda 
...Tu svoj domov máme, 
tuná ostaneme!" 
(V tom starom kraji).

Taký sa cíti vrastnutý do svojej oravskej domoviny, že nijako by sa nedal odlákať do cudziny (do Ameriky, Argentíny, Francúzska); kraju, kde sa narodil a ktorý ho živil, treba zostať neochvejne verný. Takým apelom aj končí zbierku Budúci ľudia: „...neodchádzaj od rolí a pluhu!" (Do poľa). Zo svojho uvedomelého „horniactva" sa vyznal aj v zbierke Slávne na holiach (posledná časť má názov Horniak som):

„Tu som sa zrodil, 
jak si to dedo prial, 
a preto Slovák som, kto by mi zazlieval? 
A preto svoju zem, 
dedinu, horu, lúčinu, 
otčinu 
milujem" 
(Chlapec som spod Tatier).

Pre svoju lásku k prírode a dedine mohol by sa Dilong - ako autor prvých dvoch zbierok - označiť literárne za naturistu a ruralistu, pre svoj životný, živelný optimizmus zase za vitalistu. Nie náhodou sa hlásil k básnikom, ako Jožo Nižnánsky, Andrej Žarnov, Ján Smrek; tí ho zrejme inšpirovali, hoci jeho básne rástli z ľudovej poézie, tradície, piesne.
Tretiu zbierku Dýchajte, lazy!, poetikou bližšiu mladým, modernistickým „postupistom", napísal už ako básnik žijúci na južnom, rovinatom Slovensku, kde sa mu čnelo za oravskou prírodou: 

„Žijeme i tu po slovensky, 
bolesť má ťažké konáre, 
i tu ľudia bledých tvárí 
so smútkom v očiach po páre.

...Dni bezosné, dni dodrúzgané 
padajú k sebe bezo slov, 
z prachu sa ťažko dvíhať, čušia 
trnavských veže kostolov.

Polia sú rovné, polia prázdne, 
jak starej babe z náručia - 
Ja som tu horniak opozdený, 
Bože, tu hory nehučia" 
(Dolniaky).

Aj takto vyjadril svoju túžbu po niekdajšom slobodnom vrchárskom svete:

„Motýle, vtáci, chrústy, plazy, 
ja keby som vás ozaj mal, 
išiel by som s vami ta na lazy 
a tam, tam by vás popúšfal" 
(Preludy).

Vo štvrtej Dilongovej zbierke Roky pod slnkom nešlo o zmenu lokality, ale historického času, o prechodné, jednorazové presmerovanie do slovenského stredoveku, pretože ju vydal „k 1100-ročnej pamiatke Pribinovho chrámu v Nitre". Siahol po témach a postavách známych z dejín, ešte viac z rôznych povestí (sv. Metod, Svätopluk, Pribina, sv. Svorad a Benedikt). Použil tu metódu realistickú a deskriptívnu, monumentalizoval i patetizoval, dvíhal minulosť, aby vplýval na prítomnosť, tón zvolil národný a vlastenecký. Tak aj v poslednej básni zbierky: 

„Ku tebe, Bože, panovníku sveta, 
povznáša Slovák pohľad jasavý, 
z výšiny žehnaj, Slovensko nech skvetá, 
daj blaho vlasti, zažeň mrákavy. 
Otčina naša, naša od století, 
za teba žije, mrie tvoj ľud, 
ty, Otče nebies, čo spravuješ svet, 
otčiny našej Otcom budí" 
(Modlitba za vlasť)

Zbierka zodpovedala ideovej orientácii Spolku sv. Vojtecha, ktorý Roky pod slnkom vydal (jednotlivo vychádzali tieto básne vo svätovojtešskej Kultúre); no nie Dilongovmu básnickému vkusu. On už vtedy smeroval k moderne. Svedčí o tom jednak Antológia mladej slovenskej poézie (výber zo súvekých katolíckych autorov - napr. V. Beniak, Borin, J. Nižnánsky, A. Žarnov, A. Brezány, K. K. Geraldini, j. Haranta, F. Hečko, P. G. Hlbina, I. Javor), jednak minizbierka Zlatý kolibrík (z februára 1934) i zbierka Hviezdy a smútok (z jesene 1934).
Dilong sa oboma týmito zbierkami zaradil medzi poetistov, predstavil sa ako novátorský tvorca imaginatívnej poézie. V Čechách v tom čase poetistom bol Vítézslav Nezval i Jaroslav Seifert, na Slovensku Ladislav Novomeský a Pavol Gašparovič Hlbina. Poetistickou sa stala Dilongova tematika i technika. Zmyslové bol opojený svetom i životom, písal uvoľnene, hravo, vedený skôr rytmom či rýmom než logikou a kauzalitou javov. Pohrával sa s básňou, nadľahčoval verše, boli melodické, lahodné, krehké:

„ráno je na lúke 
sen plaší nový sen 
pachoľa úsmevu 
kolibrík z vône sien 
hraje sa so zlatom 
bon matin čo na tom

skáče hier kolibrík 
zavolám do diaľky 
v ružu sa rozvinul 
biely háv vestálky 
zlato je láska tá 
pozrite dievčatá" 
(Zlatý kolibrík; túto minizbierku vydal „pre priateľov a priaznivcov Postupu").

Rok 1934 bol pre Dilonga naozaj prelomový: tradicionalista sa definitívne prerodil na modernistu. To si uvedomili všetci kritici oboch jeho zbierok novátorskej imaginatívnej poézie - Hviezdy a smútok aj Helena nosí ľaliu. Vznikli dohady, ako sa zrodil „nový Dilong", kto bol za jeho básnickou premenou, pod akým vplyvom sa uskutočnila táto metamorfóza. Jozef Kútnik Šmálov tvrdil, že za všetkým stál Vítézslav Nezval, opačný názor mal Ján E. Bor; za Dilongovho veľkého učiteľa považoval francúzskeho modernistu Jeana-Arthura Rimbauda. Priame nezvalovské inšpirácie konštatoval v novej Dilongovej tvorbe napríklad i Milan Pišút. Fakt je, že i rimbaudovské vplyvy zasiahli Dilonga prostredníctvom - Nezvala; ten vydal v roku 1930 kompletný preklad všetkých básnických i prozaických textov tohto veľkého francúzskeho novátora - Dílo J. A. Rimbauda (do svojho výtlačku Dilong vlastnoručne vpísal výstrahu: „Kto tú knihu ukradne, tomu ruka odpadne"). V tom istom roku vyšiel i dokumentárny Život J. A. Rimbauda od surrealistického maliara Jindficha Štyrského (Dilong z neho čerpal i do Valina, hry o slovenskom „prekliatom básnikovi"); takisto vyšla vynikajúca štúdia F. X. Saldu Božský rošťák J. A. Rimbaud ako o tvorcovi „rýdzo imaginatívnej poézie": neopisoval zmyslovú realitu, ale svojou imagináciou vytváral jej rovnomocninu, a to metódou slovnej „alchýmie". Dilong sa vo svojej autobiografickej Zakliatej mladosti vyjadril, v kapitole o prekliatych básnikoch: „Boli to odvážlivci, čo mali ošľahanú tvár a mali jeden veľký sen: postaviť ducha. Nespútala ich žena, neprivinul domov, ale zato hlodal ich na dne duše neprestajný hlad, ktorému navždy podľahli, aby bez druhov a bez chleba, otrhaní radšej, stratení, ale vždy slobodní, hnali sa za svojím životom a za zelenkavým životom poézie. Chimérickí fantasti, vychrlené infernálne smršte, fantómy, padajúce hviezdy! Tak padol v noci na zem z Mliečnej cesty otec prekliatych básnikov Francois Villon, príslovečný kráľ tulákov, šibeničník a trhan. Tak padol Arthur Rimbaud, zázračné dieťa, kupec abesínsky, ktorý, zničený dlhými cestami, dával si hlavu do dlani' a plakal. A ešte krátko pred svojou smrťou obzerá sa z lôžka a plače: Ach, Bože, nenašiel by sa kameň, aby som naň položil svoju hlavu, a prístrešie, kde by som zomrel? Hej, Rimbaud, ináč nebolo za tvojho detstva! Obdivujem básnika, ale struhol by som ti jednu po pysku, ver mi. Viete, že toto rozpustilé chlapčisko už vo svojom útlom veku malo silu vysloviť sa aj za nás slovami poézie, skoro by už básnici nemali po ňom, čo povedať. Chalan jeden, ale brat môj..." (motív „kameňa" prebral zo Štyrského biografie, použil ho aj v druhej časti valinovskej trilógie Padajúce svetlo). Mimochodom, k prekliatym básnikom Dilong priradil i Janka Kráľa, cítil sa s ním viacnásobne spriaznený.
Obdiv k Dilongovej imaginatívnej poézii rimbaudovského druhu vyjadrili nielen kritici (napr. Ján L. Bor hovoril o schopnosti priam odhmotňovať slová a prinášať novú metaforiku), aj básnici - mladí predstavitelia katolíckej moderny, Paľo Oliva či Janko Silan. Oliva tvrdil, že autor zbierky Hviezdy a smútok, „čudesný tulák", ktorého vnútro je „naladené do strhujúceho pianissima", našiel „nové priestory" pre krásu, v básni Ostrov mŕtvych videl paralelu k Rimbaudovej slávnej básni Opitá loď. Silana očarila zbierka Hviezdy a smútok {svojou intimitou, mystickosťou, tajomným smútkom, kultivovaným veršom), ešte väčšmi Helena nosí ľaliu: „pre čistú lyriku príťažlivej krásy, pre nevyčerpateľnú obraznosť, pre krehkosť slovnú a významovú" vraj táto zbierka nemá páru v súvekej slovenskej poézii; Dilong je „básnik veľkého formátu a nevšedných umeleckých hodnôt", drieme v ňom „básnik rimbaudovského typu, básnik akého v slovenskej poézii nebolo". Aj vlastný iniciátor katolíckej moderny, Pavol G. Hlbina, priznal, že jeho básnický druh sa obdivuhodne zdokonalil, kvalitatívne podrástol; prijal síce rôzne inšpiratívne podnety zvonku, avšak v jeho tvorbe je „tak mnoho originálneho, že tieto vplyvy nestoja ani za reč". Čiže i Hlbina, ako teoretická a kritická autorita, potvrdil, že Dilong predstavuje už suverénnu, samostatnú básnickú individualitu.
Dilongova osobitosť nevyrastala iba z toho, že výdatne prefiltroval v sebe rôzne modernistické vplyvy (poetizmu, expresionizmu, surrealizmu); vyplynula i z jeho básnického vizionárstva, že bol - ako ho charakterizoval Paľo Oliva -„básnik extatik". Pochopil to, až keď mu Dilong raz rozprával o svojich vytrženiach, v ktorých sa dostával na akúsi hviezdu (nazýval ju Vega), plnú života, krásy, éterických bytostí (víly, rusalky, ich telo bola „vôľa zahalená do krásy"); išlo o svet s menlivým svetlom, farbami, hudbou, s jazerom, ktoré jednostaj vzniká i zaniká, miešajúc sa s lesmi a horami; tamojšie nehmotné bytosti žijú len z krásy; dojmy a pocity stadiaľ nedajú sa zachytiť ani vyjadriť, len čosi z toho odráža báseň Ostrov mŕtvych. Taká je i väčšina básní z oboch zbierok - mieša sa v nich realita s víziou, skutočnosť so snom, voľne sa spájajú a splývajú slová i obrazy rozkmitané viacerými významami, skôr len napovedanými než dopovedanými, vety, verše, strofy sa nepodriaďujú konvenčnej logike ani kauzalite; preto sú tieto básne - kratšie, piesňového rázu, i dlhšie, epického rázu - čudesné i sugestívne zároveň, v rovine racionálnej aj iracionálnej. Navyše zvukovo-rytmicky ustrojené do lahodných melodických útvarov.
Hviezdy a smútok a Helena nosí ľaliu sú zbierky osobnej, intímnej lyriky (už tým úplne odchodné od prvých troch - Budúci ľudia, Slávne na holiach, Dýchajte, lazy!). Dilong sa v nich vrátil - dlhou časovou okľukou - do svojho samotárskeho, snivého detstva (všetko podáva cez výpovede „chlapca") a vyznáva sa i zo svojho mníšstva (povznáša ho, zavše i zviera). V zbierke Hviezdy a smútok, počnúc úvodnou básňou Dráma na počiatku, prevláda téma nepokoja, hľadania, blúdenia: 

„je sto a tisíc divov, 
zázrak je veľmi opojný, 
som dušou večne snivou, 
nebudem nikdy spokojný;" 
„Na zemi neni miesta 
svoj smútok vyplakať, 
opila moja cesta 
do neba vedie snáď;" 
„Anjelu, nezabudni 
si ústa v záhrade, 
nič nechcem mať už s ľuďmi,
kúpem sa v záhade" a pod. 

Prinajmenej štvrtina má takýto ráz: Verš o hľadaní, Romanca, Pieseň (tu sa nachádza ten príznačný vzdych: „Bože môj, prečo som ja mních?"), Ukoliebavka, Chlapec, Bolestné detstvo, Tulák, P. G. Hlbinovi (s výzvou:

„Vidíš, sme jedných túh a nešťastníci dvaja, 
blahoslavený, kto nám vleje viery, 
poď, vyberme sa do samého raja, 
hľadať, kde býva Krása a jej dcéry"),

Návrat, Ľútosť (s úvodnou prosbou: 

„Modlím, sa k Bohu hlasne, 
jak eremita v horách: 
nauč ma písať básne - v najkrajších metaforách"), 

Ostrov mŕtvych (má 23 strof, Rimbaudova Opitá loď25 strof). Nepokoj, hľadanie, blúdenie charakterizuje ho od detstva, odvtedy prechádzal akýmsi vnútorným labyrintom bez nájdenia konečného východiska: 

„Vtedy som chcel ujsť, ale nato 
anjeli ponúkli mi slúžny - 
a ľudia nikdy nezvedia to, 
aké má chlapec túžby" 
(Chlapec); 

„Kamarát-tulák, nezdám sa ti, nezdám, 
povedz mi, kto si, si môj bledý druh? 
Zaveďte naspäť moju hviezdu k hviezdam, 
záhadu moju spojte v záhad kruh" 
(Bolestné detstvo).

Dilong sa ako básnik cítil predovšetkým „Božím pevcom", šiel spolu so svojím druhom učiteľom Hlbinom spoločnou „cestou do raja" bez ohľadu na nepochopenie či posmech ľudí: 

„Ach, poďme ďalej, jedno: cestou - necestou, 
je to tak prosté, prosté s kešeňou ísť prázdnou, 
detísk sa zhrnie kolom, takých ošmekov, 
a budú smiať sa, smiať z dvoch bláznov" 
(P. G. Hlbinovi). 

Nedá sa vychýliť od zvoleného rajského smeru, ani keď prešli popri ňom „krásavice": 

„Spievajte, moje sedmikrásky, 
do neba láskou mávate, 
ale tú moju pieseň lásky 
vy nikdy nezaspievate" 
(Pieseň). 

Potvrdzuje svoju oddanosť Bohu i nebesiam: 

„Blúdil som za šťastím, 
neznal som radosti, 
nepôjdem za vášňou, 
Pán Boh ma pohostí. 

... Neresť je ako had, 
plazí sa zo siatin, 
ľútosťou plný som, 
k Bohu sa navrátim 

... Ja čakám na milosť, 
kvet svoj ňou polejem, 
pod nebom rodím sa, 
pre nebo dozrejem" 
(Návrat). 

Podobne túži rozozvučať svoju poéziu vyššími tónmi: 

„Zbohom buď, rozpustilosť, 
už nevrátim sa besne, 
Ty vylej na mňa milosť, nauč ma krajšie piesne. 

Chcem spievať spevy jasné, 
hrať Dávidovou strunou, 
povedz mi, čo je krásne
pod slnkom a pod lunou" 
(Ľútosť). 

To neznamená, že sa zavše nerozsmúti:

„Bolí ma, preboha,  
bolí ma obloha  
nevinná, ranná,  
chcel som byť svätým tiež,  
veď Ty vieš, veď Ty vieš,  
Mária Panna. 

... Som smutný. S pocelom 
tvár smutným anjelom 
zakrývam v liste.  
V nebeskej výšine  
smútok svoj stíšime,  
Ježišu Kriste" 
(List). 

Ba premkne ho i pocit uväznenia: 

„Ja vo väzení zavretom 
ukrývam srdce pred svetom 

a útok diabla ponurý 
udiera večne o múry. 

Prichádza anjel baviť ma, 
ó, to je smutná modlitba. 

... „A na noc v hrobe štyroch stien 
zatícha pieseň, husle, sen..." 
(Kláštor). 

S františkánskym spevom mieri do večnosti ako „sluha verný" Pána: 

„Tvoj kvet sa nebu vysmieva, 
niet v svete komu spievať, 
už moju pieseň dospieva 
anjelských zborov deväť. 

Naplní pieseň kalíšek, 
spijem sa modrým spánkom, 
spieval i svätý František, 
keď išiel k večným stánkom" 
(Cesta do večnosti). 

K františkánstvu sa hlásil práve ako ..Boží pevec": 

„Pán Boh má studne, charizmy, 
k Assisi pre mňa nieto diaľavy, 
veď viete, že som mníchom, 
ja nosím habit barnavý" 
(O Božom pevcovi). 

Za viacerými básňami zbierky taja sa „inšpirátorky", možno reálne, možno imaginárne, tamtie i tieto sú rovnako mihotavé a hmlisté, pôsobia odhmotneným poetickým čarom, skôr básnické vízie než básnické evokácie (Romanca, Pieseň, Pianissimo, Inšpirátorka, Rov, Choré hviezdy). Naproti tomu v poslednej časti zbierky Biele cesty, priam nadýchnuté, azda najzjavnejšie sú zachytené chvíle vytrženia, o ktorých Dilong rozprával Olivoví (napr. Vidina, Pohľady). Ako tvorca imaginatívnej poézie naozaj bol „básnikom extatikom". Zbierkou osobnej, intímnej lyriky je i Helena nosí ľaliu, predovšetkým retrospektívnymi návratmi do obdobia chlapčenstva. Vznikla tak séria najkrehších básní s touto tematikou (Ružový chlapec, Piskorek, Mať a jej chlapec, Haluz na pokolení, Láskavé deti). Všetko je v nich poeticky nadľahčené (životopisné reálie prezradí až neskôr, v Zakliatej mladosti). Uvoľnená snová logika dodáva básniam aj snový, nadreálny ráz - namiesto deskripcie vládne v nich asociatívnosť, textovú stavbu strofy určujú koncové rýmy; no báseň ako významový celok je kompaktná, opalizuje pritom viacnásobným sémantickým leskom, reálnym i metaforickým napr. strofa z Ružového chlapca: 

„Chlapec rástol dorastával motýľov 
loďky púšťal za oblačnou flotilou 
nepoznal ho nikto nikto na svete 
oči nosil fialkami zastreté". 

Virtuózne sú najmä rôzne imaginárne ženské „portréty", v kresbe rozplývavé a prchavé, vo veršovo-strofickom ustrojení piesňovo melodické, v obsahovej náplni ireálno-reálne celkove teda básne akoby nadľahčené, plynulo lahodné a vzdušné ľahké. Napríklad Helena nosí ľaliu 

„Helena nosí ľaliu, 
anjeli rozsypali ju, 
keď raz po sladkej nedeli 
s krásou jak Zdravas leteli", 

Ovečka, Johanka 

„Nádobou bola púpavy 
pastierkou Sulamit 
na vŕšku kryla rukávy 
na slnku snula niť 

V tráve sa smiala do perál 
a sukňou do ľanu 
keď slávik pri nej nespieval 
spievala ona mu", 

Miriam 

„Biela jasná belasá 
pod oblokom chvela sa 
sedeli s ňou pri stene 
hádzali jej prstene 

A keď išla do poľa 
zasmialo sa pachoľa 
zlaté hviezdy na vlasy 
sypali jej valasi", 

Veštica 

„Cigánka malá, nevešti, 
ja neviem to a nevieš ty, 
keď z peria vtákov zaprší, 
stretnem ťa zase na návrší, 

potom ti poviem za dažďa, 
že oblaky ťa zavraždia, 
že dáš sa na púť ďalekú 
pri harmonike lejaku), 

Mŕtvy a mŕtva, Stanička 

„Hrejivá ako moch 
jak víno v pohári 
bývala v mramoroch 
líhala v chotári 

Potom sa povila 
ružami palety 
s rybami blúdila 
z krčaha na kvety",

Panna, Ruža 

„Keď húsky leteli 
cez pole motýľov, 
smútila v nedeli 
za snom a za chvíľou, 

v ktorej im voňala 
vyššie o oktávu 
prv nežli skonala 
na bolesť pozdravu".

Popri básniach piesňového rozsahu a typu nachádzajú sa v zbierke Helena nosí ľaliu aj rozsiahle (podobné Ostrovu mŕtvych), v ktorých priestor i čas poskytujú Dilongovi akési fantastické bludisko, aby v ňom prežíval svoje básnické extázy, premietal doň svoje básnické vízie: Chlapec sa rozprával so smrťou {v nočnej scenérii, 23 strof), Blúdenie (hľadanie Krásy v prírodnej scenérii, 25 strof), Balada o púti Lásky (danteovské putovanie v scenérii pekla, pomedzi zatratencami, podanie skôr barokové než gotické, 32 strof). Ak básne piesňového typu majú ráz impresionistický, tak tieto rozsiahle básne, odrazy Dilongovho vnútorného labyrintu, dostali ráz expresionistický - a ich interpretácia žiadala by si skôr psychoanalytičky než literárny výklad či rozbor. Jeho básnické extázy sú explóziami Dilongovho rozvíchreného podvedomia.
Neprebolený zostal jeho vzťah k mŕtvej matke (Maťa jej chlapec, Haluz na pokolení, Mame v hrobe); odtiaľ sa odvíjali jeho tuláctva, zmätky, závrate, presahy do záhrobia: 

„Povedz mi, mama, či už nehorím 
vo svieci voskovej, 
kým stojím v omši, 
zhasni ma 
na hlavnom oltári 
očima" 
(Mame v hrobe). 

Básne z oboch zbierok, ktoré Dilong písal z pozície „chlapca" - spomínajúceho, snívajúceho, žalostiaceho - patria azda medzi najpoetickejšie. Aj Karol Strmeň ešte v roku 1943, znechutený Dilongovou surrealistickou tvorbou, najmä zbierkou Ktosi ťa volá, v istej recenzii napísal: Dilong je „básnikom iba v poézii svojej osudovosti (osamelosti?) a v poézii svojho bolestného detstva, spomienok, a všetko ostatné a všetko umele doň naočkované je iba pozlátka...". V mnohom mal pravdu: Dilong bol básnikom nenaplneného a neplného detstva, nevyzláteného láskou, nehou, pochopením.
V druhej polovici tridsiatych rokov nastáva v Dilongovom živote i tvorbe dramatické obdobie, poznačené rozpormi a protikladmi. Hoci uznávaný, obdivovaný, vynášaný, stane sa aj terčom kritiky - najprv literárnej, potom i ľudskej.
Rozhodujúcim momentom bol Dilongov príklon k surrealizmu. Pavol G. Hlbina nachádzal surrealistické prvky už v zbierke Hviezdy a smútok, Jozef Felix v zbierke Helena nosí ľaliu (prijal ju rezervovane, najmä výbojnú Dilongovu metaforiku, pretože jeho básnický naturel priveľmi spájal s „ľudovým lyrizmom"). Sám sa pod „zástavu avantgardy" prihlásil zbierkou Mladý svadobník, otvorene v nej zamietol „starú lyriku". Spolu s Rudolfom Fabrym, autorom provokatívnej zbierky Uťaté ruky (1935), nadobudol Dilong spoluzakladateľský význam pri zrode slovenského nadrealizmu (on dokonca financoval Fabryho surrealistickú zbierku). S obdivom prijal Mladého svadobníka nadrealista Vladimír Reisel, nachádzal v ňom až „čosi bretonovsky strhujúce, rimbaudovsky fantastické a eluardovsky krehké". V nadrealistickom zborníku Vo dne a v noci (1941) kritik a teoretik Michal Považan konštatoval: „Počiatky skvelého rozvoja nadrealistickej poézie u nás nerozlučne sú spojené s básnickými snahami Rudolfa Dilonga. Popri prvej nadrealistickej zbierke Uťaté ruky od Rudolfa Fabryho rovnako kladieme i Dilongovu zbierku Mladý svadobník, ktorá bola jedným zo signálov novej básnickej orientácie v súčasnom slovenskom básnictve. Na počiatky nadrealistickej poézie môžeme sa už teraz pozerať z časového odstupu a práve z takého pohľadu javia sa nám Dilongove zbierky Mladý svadobník a Mesto s ružou priebojnými dielami, ktoré majú dôležitý význam vo vývine nadrealistickej poézie... Včasná básnická tvorba Dilongova umeleckými znakmi tkvela v impresionistickej a symbolistickej poézii, no od vydania zbierky Mladý svadobník priblížil sa Dilong k novej lyrike a významne zasiahol do uskutočňovania nového umeleckého a básnického programu." Takto si ho nadrealisti prisvojili, hoci len polovica Mladého svadobníka bola surrealistická a prevažovala v nej náboženská tematika (cykly Bohu, Kláštorné zátišie, Kňazovi). Kritici z opačného tábora (). Kútnik Šmálov, St. Mečiar, ). E. Bor) považovali Dilongov príklon k surrealizmu za umelecké vykoľajenie.
Dilongova tvorba v druhej polovici tridsiatych rokov je mnohoraká: vydal päť zbierok - a každá bola iná. Po Mladom svadobníkovi preladil sa na františkánsku tematiku v zbierke Ja, svätý František (s časťami Bohu slúžim, Vtáčkom kážem, Smrť volám); je to náboženská poézia (najsilnejšia azda v prvej strofickej časti), písaná z pokory a oddanosti na chválu i slávu Ducha naozaj moderným básnikom, ktorý sa naplno stotožnil s obdivuhodným zakladateľom rehole - posledným veršom sa takto definoval: „ja malý František, ja Božej lásky trubadúr".
V nasledujúcej nacionalistickej zbierke Gardisti, na stráž! Dilong odbočil z duchovnej cesty, oslavoval boj i bojovníkov za autonómiu a vlastný slovenský štát, patetizoval ľudí aj udalosti (vrátane veľkých postáv našej minulosti - H. Gavlovič, A. Bernolák, Ľ. Štúr, M. R. Štefánik, A. Hlinka); sám priznal, že to boli básne určené na recitovanie a verejné vystúpenia: dvíhať národné povedomie a slovenskú hrdosť v krútňave doby.
Zbierka Mesto s ružou (odmietnutá Maticou slovenskou a vydaná súkromníkom) opäť bola surrealistická, no s národnými, náboženskými, frontovými témami. Surrealistická technika sa ukázala ako neadekvátna nielen v prípade obsiahlej básne Panne Márii v Lourdes (toto pútnické mesto navštívil spolu s Hlbinom). Časť Päť kariet od mora a jedna z Paríža akoby kopírovala básnické pohľadnice z Nezvalovej úspešnej zbierky Sbohem a šáteček. Posledná „karta" - Čo som chcel v Paríži - je najkrajšou slovenskou apollinairovskou básňou, obdivuhodnou svojou polytematickosťou a virtuóznou spontánnosťou.
Zbierka Honolulu, pieseň labute obsahovala „básne na rozlúčku so slovenskou poéziou", ako sa uvádza v tiráži knižky. Prečo sa Dilong lúčil, naznačil v úvodnom príhovore: „Povymetal som .priečinky', zhrnul som týchto niekoľkých bledých plodov na rozlúčku s poéziou. Vy už viete, prečo sa lúčim. Nekľakol som svojho času pred surrealizmom, nekľakám pred autoritou v poézii. Nikto nech z avantgardy nevzdychne: ,qualis artifex periit' (aký básnik zanikol), lebo tieto básne neboli stavbou, tieto básne sú nedopovedané, boli výkrikmi, ktorých počiatky i konce i priechody som hádzal do ohňa za horúčky po nociach. Povedzte, môže básnik nebyť básnikom?" Ľahká odpoveď: Dilong naozaj nemohol nebyť básnikom, básnická tvorba predstavovala jeho najvnútornejšiu bytostnú potrebu - veď onedlho, v roku 1941, vydá až štyri zbierky. Tie pozhŕňané „bledé plody" boli zväčša drobnejšie básne piesňového typu, s melancholickým ponorom do smutných spomienok na detstvo, matku, kláštor, prírodu. Je v nich samotársky a trpko rozžialený, či myslí na matku 

„Volám ťa, matka, z hrobu von, 
kde si mi lásku dala! 
Stratil som všetko, keď si kolembala 
pohrebný zvon", 
(Mŕtvej matke), 

či na svoj osobný údel 

„Nenávidel som sektu náboženskú 
a žobráka a lútku 
a zostali mi na Slovensku 
dve hrsti smútku", 
(Žobrák), 

či na kláštornú celu 

„Už neplače viac duša moja, 
i smútok môj si, Bože, vzal, 
všetko si, Pane, do hrobu vzal, 
hľa, v tieto múry mňa si pochoval", 
(Za múrom kláštora, III). 

Je naozaj za všetkým iba osobný bolestný zážitok, alebo aj nejaká literárna inšpirácia? V básni Lodičky a lode jednoduchými dvojveršami pripomína bežnú detskú záľubu: 

„Šiel chlapec ku potoku po tráve, 
v očiach mal strachy modravé. 

Hej, rybár od druhého dvora, 
ďaleko ešte k brehu mora? 

A vošiel do vodičky, do vody 
zasnene snívať o lodi. 

Tak sme zamlada v člnok papierový 
vložili svoje sny a svoj svet nový..." 

Zdá sa, že za tým môže byť aj - rimbaudov-ská reminiscencia, ako by nasvedčovala predposledná sloha z Opitej lodi v Nezvalovom preklade: „A toužím po stružce, kde za nizoučkým houštím / se šťastne prohání pár detských košilek, / jsem v duchu hošikem a dfepé s nimi, pouštím / lodičku z papíru, krehkou jak motýlek" (táto strofa v Čapkovom preklade Opilého korábu akoby bola o niečom inom).
Dilongovo rozhodnutie vzdať sa poézie (nepreklial ju ako Rimbaud) malo zložitejšie pozadie. Osudný sa stal pre neho rok 1939. Vtedy Jozef Kútnik Šmálov vystúpil polemicky proti surrealizmu ako proti deštruktívnemu a nihilistickému smeru, konkrétne proti Dilongovi a Hlbinovi. Dilonga považoval za nedisciplinovaného autora, podliehajúceho móde a maskajúceho verbalizmom svoju prázdnotu. Odmietol práve tak nacionalistickú zbierku Gardisti, na stráž!, ako priveľmi imaginatívne Mesto s ružou (tu hovoril o „výkrikoch z delíria tremens", o „bľabotaní" človeka neschopného sa kontrolovať); a vyhlásil, že Dilongova poézia vôbec „nie je katolícka, aj keď vydáva zbierky ako Ja, svätý František, alebo básne ako Panne Márii v Lourdes." Kútnik neodsudzoval v poézii imagináciu, žiadal, aby sa na nej zúčastnili všetky duševné schopnosti človeka, teda aj „intelekt a vôľa" (jeho preferovaným poetom bol „nadosobný básnik" Valentín Beniak). Pre senzualizmus a iracionalizmus Kútnik zamietol i samu tzv. katolícku modernu, rovnako dilongovskú i hlbinovskú. Už predtým zažil Dilong odsudzujúcu kritiku zo strany českého katolíckeho kritika Miloša Dvoraka. Súčasne matičiarsky kritik Stanislav Mečiar mu neprijal na vydanie Mesto s ružou. Urazený aj roztrpčený Dilong na všetko to reagoval verejným vyhlásením: „Prestávam byť slovenským básnikom, odchádzam na Honolulu"; neželal si, aby sa ho priatelia zastali alebo sentimentálne sa s ním lúčili. Presvedčivým dôkazom pevného rozhodnutia mala byť rozlúčková zbierka Honolulu, pieseň labute. Milo Urban ho obvinil z defetizmu, Jozef Felix sa ho zastal, dokonca očakával od neho nový básnický rozmach. Po nedávnej afére Dobroslava Chrobáka, obvineného z plagizovania, vznikla tak nová literárna senzácia na Slovensku so širokým ohlasom.
Ako sa odreagoval sám Dilong? Dvoma hrami - Valin (1940) a Padajúce svetlo (1941) - o slovenskom „prekliatom básnikovi", do ktorého postavy a údelu premietol vlastné problémy a osudy (s reminiscenciami na stredovekého Villona i moderného Rimbauda). Ako básnik aj dramatik zostal Dilong verný „chlapcom avantgardným", čiže stúpencom nadrealizmu (avantgardu propagoval i v literárnom almanachu Žijeme, 1940, a v stredoškolskom časopise Rozvoj).
Išlo len o teatrálne gesto, keď nedávno vyhlásil, že si „nekľakol pred surrealizmom", hoci mu robil propagátora (dokonca prispieval do nadrealistických zborníkov) a ďalej vydával surrealistické zbierky? Také provokácie zodpovedali jeho mentalite i temperamentu. Nenadarmo v exile ho ešte po rokoch charakterizoval Karol Strmeň: „neskrotná sila, rojko, rozbuška, ohňostroj".
Ako taký postaral sa v roku 1940 o ďalšiu literárnu senzáciu. 
V tom roku zjavila sa nová poetka Ria Vale, autorka dvoch zbierok - Muškát (1940) a Môj sen o láske (1941). V prvej zbierke sa nachádzala i fotografia neznámej autorky, s polozahalenou tvárou, takže sa nedala presnejšie identifikovať; lenže oči, podľa presvedčenia mnohých, neklamné prezrádzali Dilonga, z čoho sa usudzovalo, že ide o mystifikáciu a že meno „Ria Vale" je ďalším Dilongovým krycím pseudonymom. Kritici, ktorí to hneď nepobadali, hodnotili Muškát ako zbierku jemnej ženskej poézie (formálne -technickými kvalitami bola hlboko pod vtedajšou Dilongovou úrovňou). Pri druhej zbierke jedni boli už opatrní (Jozef Felix najprv len robil narážky na mužského autora, onedlho ju pripísal Svetoslavovi Veiglovi, čo tento františkánsky básnik poprel). Jozef Kútnik Šmálov, dotknutý, že pri Muškáte sa pomýlil, Môj sen o láske s rozhorčením odmietol, pre neseriózne počínanie z Dilongovej strany. Autorka (vlastným menom Valéria Reissová) až po polstoročí priznala, že Dilong jej literárne pomohol pri druhej zbierke. Keby Môj sen o láske už dopredu nebol okrúžený istou pochybnosťou či podozrením, museli by kritici túto zbierku vysoko hodnotiť: ako virtuózny dvojspev rozcítených sŕdc - a zaradiť ju do línie veľkej ľúbostnej poézie, siahajúcej od Smrekovej knihy Básnik a žena po Kostrovu Ave Eva. Čo však zároveň dokazuje, že Dilongova autorská účasť na tomto dvojspeve ženského a mužského subjektu musela byť značná, ba podstatná. Posledný žijúci člen katolíckej moderny, zároveň i posledný svedok tejto nevyjasnenej literárnej „kauzy" Svetloslav Veigl mlčí, nemieni odpečatiť toto „tajomstvo".
Inak Dilong v prvej polovici štyridsiatych rokov (1940 - 1945) bol mimoriadne produktívny: vydal deväť básnických zbierok (Somnambul, Konvália, Ktosi ťa volá, Nevolaj, nevolaj, Vojna, Hanička, Oslava rodu, Plač, Moja krv), dve hry (Valin, Padajúce svetlo) a dve prózy (autobiografickú Zakliatu mladosť, román Človek s láskou).
Autor s toľkou tvorivou potenciou naozaj sa nemohol básnicky odmlčať, ako sa zastrájal. Ba nevedel sa ani odkloniť od smeru, na ktorého koľaje nabehol Mladým svadobníkom a Mestom s ružou: zbierky Somnambul (\9A\) a Ktosi ťa volá (\942) opäť boli rýdzo surrealistické. Asociatívnu surrealizujúcu techniku výstavby textu zachovával i v zbierkach, kde použil pravidelnú strofickú formu (napr. v Konválii); natrvalo prevládol v ňom sklon k polytematickosti. Somnambul očaril aj Svetoslava Veigla, ktorý bol jeho básnickým žiakom odpočiatku (provokatívne vyznievala v zbierke Báseň napísaná na pohreb básnika Rudolfa Dilonga). Zbierkou Ktosi ťa volá jednostaj sa prepletá motív ženy v rozmanitých podobách (jednej z nich - v obsiahlom cyklickom pásme biografického rázu Dom tento nie je domu podobný- dokonca sa pokúšal čítať „básne Rimbauda"); a predsa je stále sám. Azda i preto, ako napísal celkom na konci zbierky, že „nemám matky okrem matky mlčania".
Vojnové roky podnietili Dilonga orientovať sa v poézii aj nadosobné - k národu a domovine. Avšak nie s patetickým postojom ani nie s chrlením pocitov a dojmov. V Konválii zmenil sa Dilong na reflexívneho básnika, hľadal hlbšie vzťahy k národnému spoločenstvu a celej vlasti. Aj nadrealistický kritik Michal Považan recenzoval túto čitateľsky úspešnú zbierku (dve vydania, 1941 a 1944), no len z hľadiska poetiky, považoval ju za symbolistickú, bez novátorských lyrických výbojov; unikli mu nové myšlienkové dimenzie zbierky, jej filozofická rovina. Túto zbierku písal už básnik, ktorý sa dostal v tom čase do hraničných existenciálnych situácií, čo ho nútilo hĺbať
O vyšších rozmeroch bytia, o zmysle života i smrti, o slovenskom i európskom spoločenstve. Veď všetko bolo ohrozené, so všetkým sa účastné spájal a splýval: „A tak som padol v obeť v katedrále / a na námestiach tvojich, Paríž, Lyon, / horel som v pilieroch, / som samum a som v spánku stále, / je to, smrť, s tebou zasnúbený básnik Villon, / ktorý spí, spí na všetkých cmiteroch" (Pozdravenie smrti, III). Strhujúce i povznášajúce je široké beniakovské „pásmo" Konvália, ako osobitný žáner známe zo Žofie i Popolca; a jednako tematikou, technikou rýdzo dilongovské, pretože tento veršový útvar on použil už v zbierke Helena nosí ľaliu, pri evokovaní svojho detstva v básni Haluz na pokolení.
Psychologicky bol zložito ustrojený - z básnického, kňazského, ľudského elementu, striedavo z nich niektorý prevládal, určoval celok. Keď vydával zbierku Nevolaj, nevolaj, komentoval ju slovami, že uzatvára jeden úsek jeho života, „jeden smútok v dejinách duše mojej". Bola to zbierka napospol trúchlivých básní o detstve, samote, clivote, opustenosti. Nevedno, čo ho ľudsky tak zranilo, príčina dá sa len tušiť. Medziiným vyskytne sa tu i Kraskovská Chalúpka rodná: „Hlboko po tvári / šľahajú roky, / hlboko po nociach / hodiny bijú. Či ešte svieti sa / v oblokoch jedných? //... A ešte s ružencom / trasúca ruka / do smútku popola / prikladá slzu..." Ale sú tu i básne o zakotvenosti v Bohu ako v metafyzickom centre bytia: „Pre Teba dozrievam / a ešte dospievam / poslednú pieseň / a ,Pane' nehlasne, / keď zrak mi pohasne, / pohasni tieseň" (Kajúcnik); „Som smutný. S pocelom / tvár smutným anjelom / zakrývam v liste. / V nebeskej tisine / smútok svoj stíšime, / Ježišu Kriste" (List). Ako v zbierkach Hviezdy a smútok či Honolulu, pieseň labute, i tentoraz na všetky jeho hĺbkové stesky aj žiale vystačí mu prostá, jednoduchá piesňová forma: „Od pláňav povieva, / podúva, chladne; / bol si tam, nevráť sa, / odumri, odumri, / lístie už padne" (Jeseň). No je viacvýznamová v zhustenom vyjadrovaní protikladov: „Nič ma už nebolí, / som jak kvet na poli, / čo s hrobom spája, / ozvem sa - neozvem, / mlčím a mlčí zem, / mlčíme dvaja" (Na hrobe mamy).
Tematickú rekapituláciu prináša i zbierka Hanička, opäť je to retrospektívny návrat do detstva (napr. Chlapec, Balada o útlom chlapcovi, Chorý chlapec, Pre jedno detstvo), k mŕtvej matke i k mŕtvej sestričke. Hoci u Dilonga ide o návratné témy, zakaždým vie priniesť nový odtieň do ich spracovania, vyjadriť nový citový záchvev svojho srdca: „Mamička mamka vidina / ach či tvoj smútok vidí ma / či más viac lásky ako ja / mamička nemám pokoja / mamička z ktorej hviezdy si / a ja ťa nájdem kedysi // A chlapec tíško usínal / a hviezdy neba zhasínal / a nezhasol tú jedinú / nezhasol svoju vidinu / na nebi sama zhorela / keď mama dávno zomrela (Balada o útlom chlapcovi). Do príbehu sestričky zakaždým premietal i svoj údel siroty: „Chodievala do hájička / smutná bola od malička / bez družíc a bez druhov / utekala za dúhou //... Pred chalúpkou zomierala / v mojich veršoch plakávala / mala môj sen i môj žiaľ / potom mi ju Pán Boh vzal" (Hanička).
Medzi dvoma pólmi oscilovala celá Dilongova tvorba, medzi citovým a imaginatívnym; na citovej frekvencii zakaždým sa ozývala celá klaviatúra jeho najhlbších ľudských smútkov vrátane detských i chlapčenských.
Ako improvizačný básnický typ prijímal inšpiračné podnety zovšadiaľ, aj z vojnových zážitkov na východnom fronte. Zbierku Vojna, ako sa uvádzalo na záložke, písal vraj „priamo na fronte", „nájdeme v nej bezprostrednú účasť na živote frontového bojovníka". Poslanie duchovného nebolo - bojovné: ..ja idem na front víno dať zo srdca mnícha / vínom vás natriem na ústa a na oči jak na višne / ja kázať Boha chcem čo kliali ste mu sprosté / i hriechy sňať vám čo ste mali bárišne" (Odchádzam do poľa). Išlo o poslanie kňazské. Svojimi improvizáciami zapisoval i hrôzy („Boh prešiel medzi strelami / po zemi ukrižovanej / po zemi z dymu / po zemi potme / videl som Boha", Paľba pri Golodajevke), bezútešné ruské noci „O ty zem ty zem smutná / ty zem bez omše svätej / dnes spíš a mŕtva si / dnes doma / doma a všade / na svete všade zvonia", len „v Rusku nezazvonia", hoci aj tam „tej noci narodil sa Kristus Pán", Polnočná na fronte). Ľúto mu krvavého Ruska: „Keď slnko vyjde ráno / otvára more chrám / ty povieš tiché áno / a tečieš morom sám // Lež iný svet máš v duši / a iný srdce podá ti / tú tichosť mora ruší / to more sa ti roztratí // A hučí more iné / a prší slnku z bŕv / a zasychá sa v hline / to nie je more to je krv..." (Azovské more). Na záložke Vojny sa. uvádzalo, že „ona v slovenskej poézii po prvý raz hovorí celou zbierkou básní o synoch našej vlasti, preslávených ďaleko od domova vojenskosťou a charakterom". Skutočnú pravdu Dilong povedal ,aspoň za seba' v sebaironickej, nepublikovanej improvizácii, bez akéhokoľvek pozlátka, priam naturalisticky: „Odkazujem domov, kľajem tristo hromov, / je tu blata veľa, že neprídem domov. / Brodím sa po Rusku, hľadajú ma strely, / líham si do blata, všivavý som celý. / Každý deň, tak smutný, spomínam na Teba, / zahniezdili sa mi potkany do chleba. / Ráno, keď sa vzbudím, vietor po mne šumí, / po hlave, po nohách myši behajú mi. / Na večer tu neni posteľ rozostlaná, / na zemi sa krčím do bieleho rána. / Zima tu ma morí, blchy po mne skáču, / na Teba spomínam a je mi do plaču. / Už som dobojoval, nemám tu čo robiť, / ani Rusov zahnať, ani bunker dobyť. / V premoknutých šatách vysedávam v pľuštiach, / od slnečných zrniek pľuzgier mám na ústach. / Oblakov sa pýtam: Kde je moja vlasť, kde je? / So zmotorizovanou divíziou zle je. / Autá nepojazdné zívajú spod stromov. / Ach, Bože môj, Bože, jak ja dôjdem domov? / Cez šaty mi fúka, jak by vlci vyli, / nemám ani prádla, onuce mi zhnili. / Špina do mňa vsiakla, všetci sa mi rehcú, / neumytý chodím - bárišne ma nechcú". Taký bol „lesk a bieda" slovenského frontového vojaka v Dilongovom groteskno-ironickom podaní.
Vo vojnových rokoch zhrčilo sa okolo Dilonga dosť osobných i nadosobných udalostí, ktoré ho prinútili k sebareŕlexívnemu skúmaniu seba i sveta.
Po vydaní zbierky Ja, svätý František nešiel ďalej básnicky ani ľudsky františkánskou cestou - zbočil, zlyhal viacnásobne (prípad s poetkou Ria Vale poškodil jeho básnickú i ľudskú reputáciu, čosi o tom odclonil v nedokončenom románe Ruža Dagmar, vydanom až v roku 2000). Druhá svetová vojna nadobudla pre neho apokalyptické rozmery, ohrozovala jeho osobu i existenciu, takisto domovinu, vlasť, štát. Všetko sa dostalo do vratkého pohybu, Dilonga zasiahla kríza doby aj kríza duše-, začalo pre neho - básnicky aj ľudsky - dramatické štádium sebaskúmania a sebaspytovania. Reagoval individuálne i nadindividuálne, na veci osobné i nadosobné.
Na veci nadosobné reagoval dlhým cyklom Oslava rodu (reťaz takmer deväťdesiatich strof, s použitím skôr asonancií než rýmov) a s vrúcnou príchylnosťou k celému Slovensku, k jeho krajom, prírode, ľudu, tradíciám. Bol to v istom zmysle návrat do jeho prvotného básnického sveta, ktorý oslávil v zbierkach Budúci ľudia, Slávne na holiach, Dýchajte, lazy!. Bytostné splynutie s ľudovou, vidieckou vrstvou pretrvalo v ňom ako živá zložka; i keď Bratislavu apostrofoval ako „mesto básnikov", v mestskej sfére, v mestskej spoločnosti natoľko nezakotvil. Aj prototyp Slováka vidí v ľudovom, rozprávkovom podaní: „I nech sa rúti, kam chce, pranier, / nech vojna hrmí drsným spevom, / len Slovensko drž, Kriste Pane, / Slovák sa zrúbe s drakom, levom". O svojom vlastnom poslaní povedal: „Ó, všetko, všetko, čo ma spája, / to všetko rodnou rečou poviem, / môj ohnivák je poézia, / tú dostal som ja od kráľovien." Táto zbierka (vlastne báseň knižného rozsahu) naozaj bola chválospevom a slávospevom na milovanú domovinu. Takto tento slávnostný cyklus aj intonoval: „Vzopni si prsia, dýchaj, pútnik, / hlboko zraky mať, kde vlasť je, / ja z domova mám sladkosť lutny, / na mojej zemi môj spev rastie."
Na veci osobné zareagoval Dilong kajúcne i plačky. V zbierke Plač prepletá a prelína sa jeho vlastný osud s osudom vlasti, signalizuje možný odchod do exilu: „Kam kročiť kam na pokra} zhorenísk / jak vniká temná krv do zrakov / ó noc jak strašné je už svetom utekať / a strašné blankyt večný strážiť stanom //... Nože tá hrozná vlasť je nemo strážená / ten domov tá zem bola raz zem lásky / ja bezútešné hľadám svoje meno v raji / tak smutne ako vyhnanec jak upír" (Vnoci sám); „Odídem v kraj kde raz sa zmením / vám zatratenej vezmem žalosť / už puká hrozno pre môj spevník / čo smútkom z rokov sveta strieka..." (Zem oplakaná); „Kam prejsť kam žiť sa ponáhľať v ten koniec rokov / ktoré jak vlna lístím zožltlého sa stratia po sebe / na umieranie zvykli sme a smrť jak kvapka v čase/v horkej noci potopená v diaľky volá nás" (Tebe rodná zem); „Keď vidím hviezdu padať je to cesta lásky nová / krása sa narodí v jej stopách v jame azúru / chcel by som s ružencom tu sám sa ponáhľať / ísť smerom ľalie a smerom temných havranov" (Za vidinou). Báseň Tebe rodná zem naznačuje, že na svoju sebazáchranu pomýšľal azda už od augusta 1944, dostal sa do zoznamu na smrť určených spisovateľov. Na dvoch veľkých básnikov spomenie si v tejto situácii - po niekoľký raz na Villona (Fatamorgána), po prvý raz na Danteho (Sviatok krvi). No Dilongovi nešlo len o sebareflexiu politickú, rovnako o morálne sebaskúmanie a sebazamyslenie: „Je toto posledný rok Boží? / Hľa ďalej možno zájsť v kvíľbe / môže sa stať že človek uschne / jak nebo teraz v kvapke vtákov //... Ó studeným a horkým krokom buď / môj pozdný odchod k stene pokánia / jak zašli Boží pevci belasí / jak mali nízko pery ružové" (Odlietli vtáky).

Výsledkom Dilongovho „odchodu k stene pokánia" bola autobiografická poéma Moja krv (reťaz 119 pravidelných bezrýmových štvorverší), spovedno-kajúcna báseň, do ktorej zašifroval svoje morálne poblúdenia. Rozlúštiť by mohol tento text alebo dôverný znalec Dilongovho rehoľnícko - občianskeho života, alebo psychologický analytik prostredníctvom Bloyovho románu Zúfalec, z ktorého Dilong použil kľúčové motto. Už keď žil tento nekonformný františkán prechodne v rímskom exile, odvážne i objavne sa pokúsil analyzovať Moju krv mladý literárny kritik Ján j. Hudák, v roku 1946 medziiným o Dilongovi napísal: „Najnovšie vydal veľkú báseň, ktorej úprimnosť v slovenskej poézii je priam desivá a ktorej priepastnosť je od Janka Kráľa u nás nezvyklá... Predmetom Mojej krvi je ľudská duša, schopná tajomných vzletov a zas ponurých pádov... Na Dilongovom vyznaní vidíme, koľko útrap stojí vymaniť sa z nečistoty... Je to dielo v slovenskej literatúre ojedinelé". Sám Dilong si v tejto básnickej spovedi, plnej náznakov i zámlk, kládol nejednu boľavú otázku a prežíval mučivé pochybnosti: „Oh všetok čas bol pre mňa preukrutnou múkou / prebdel som hrôzostrašné narkotické rána..."; „i mladosť podivnú i srdce dal som potupiť / niet smeru od teba stĺp hanby nieto cesty už?; „mal som svet dotrhaný víchricou a zjavením / a vlákna neba sprerývané bolesťou"; „Pane môj ja som poznal sklony k mystike / lež s chorým nepokojom som ťa vyhľadal"; „kade ujsť zo šera kade zahnúť Mefisto? kde uniknúť ti čierny duchu skrivený?"; „bežal som za hocakým klamným blankytom / túžiac sa zvaliť v jeho penu horeznačky"; „oh koľko svetla lustrov v duši zažal som / na slávnosť besov a na únik božstva"; „Ó krajné zúfanie ja nosím v sebe stále / to odrátanie všetkých dní na ceste k úplnku. / Kde vložiť zrak a nenájsť Janka Kráľa? / Kde smútok dať a nebyť v ohni hviezd?"; „Kto mi to povie v pravej chvíli mlčania / ktože mi povie kto som ja ten záhadnejší / kto vysvetlí mi odkiaľ som a s akým nárokom?"; „Prečo je bolesť pri mne, keď je ľudí milión / oh Bože zmiluj sa noc berie z duše kvety mi / som odhodlaný do smrti mať celý život jagavý / a všetku perleť vidím vo vánku sám pochovávam"; „Odpútať som sa chcel od glóbu hriechov / po nociach v chóre som sa zmietal láskou"; „veď v dásnách zhýralcov som bol už roznesený / úbohý Rudolf Dilong kto ťa nemal pod nohami?"; „na čelo tulácke ma bozkaj majster Villon / ty pozdravuješ šibeň slnka pravou baladou" - a pod.
Pred odchodom do exilu zanechal Dilong na Slovensku tento zapečatený „testament". Je čo lúštiť pre literárnych vedcov, biografov, psychoanalytikov. 1 to ho robí aj dnes stále príťažlivým a znepokojujúcim. A udržuje ho v prítmí legendy. Na odpečatenie Dilongových tajomstiev nestačí ani fragment jeho Životopisu (vydaný pod názvom Mladosť z očistca, 2001), treba poznať a skúmať i jeho exilovú tvorbu, básnickú aj prozaickú.
Možno i potom zostane v ňom všeličo zastreté a utajené - ako v jeho obdivovanom Rimbaudovi alebo Villonovi. Nebol „prekliaty", ako sa neraz štylizoval; bol a zostane iba zakliaty v legende.
Taká je pravda o františkánskom básnikovi Rudolfovi Dilongovi.
Július Pašteka

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, postaví privádzač do Žiliny

Združenie k výstavbe úseku diaľnice D1 Hričovské Podhradie - Lietavská Lúčka za 427,2 milióna eur si pribalí aj zákazku za 23,5 milióna.

EKONOMIKA

Firmy nutne potrebujú ľudí, z Ukrajiny im ich vláda dovoliť nechce

Richter hovoril o možnosti vpustiť na náš pracovný trh ľudí z tretích krajín.

EKONOMIKA

Právnici, ktorí radili pri predaji Eurovey a príchode Číňanov

Právnické firmy ukázali top obchody, pri ktorých radili.


Už ste čítali?